Mentally ill-Chapter Six

6. february 2013 at 10:14 | Shizue Asahi |  Mentally ill
Mentally ill-Chapter Six.

Od toho dňa sa všetko zmenilo. Prestala sa usmievať, komunikovať, jesť....Akoby prestala existovať. Akokoľvek som sa snažil s ňou naviazať rozhovor, neodpovedala, dokonca sa na mňa ani nepozrela. Nestál som jej za to. Vedel som že niečo nebude v poriadku, že sa niečo pokazí. Kráčali sme po veľmi tenkom ľade a napäto čakali, kedy sa naoko pevnina priamo pod našili nohami, navždy rozplynie.
Len nemo sedela a neprítomne skúmala jeden jediný bod. Zabodával doňho oči. Do nej, do steny. Akoby to bolo plátno pre jej myšlienky alebo niečo podobné. Doktor to tak nazval. A keď už sme pri doktorovi, samozrejme som mu o všetkom povedal no bál som sa, že mi ju vezmú. Opäť na to strašné a temné miesto.

Miestnosťou sa ozývali hlasy. Prekrikovali sa navzájom. Miešali sa. Každý kričal. Moje meno. Kamkoľvek som sa pozrela videla som tú tvár. Ten prekliaty úsmev, oči v ktorých horela pomsta. Všetko. Opäť sa všetko zdalo navždy stratené a zahalené temnotou. Nič už nemá význam ani zmysel. Nechápem ako som si mohla myslieť, že mám rodinu a budúcnosť. Som smiešna. Chudáci ako ja nemajú rodinu! Je nám predurčená samota a poníženie. A tak to navždy ostane.

Miestnosť, v ktorej som ležala mi pripomínala tie najtemnejšie spomienky. Okolo rúk som mala hrubé, ťažké a drsné obväzy. Do vystúpených žíl mi stekala infúzia. Šaty som mala krvavé, dotrhané a špinavé. Na tvári ma tlačila kyslíková maska. A všetky spomienky sedeli okolo mňa a už nikdy viac mi nedali spať. O niekoľko hodín, keď som si myslela že je so mnou už určite koniec, sa dvere otvorili. Stálo tam nespočet ľudí v bielych kabátoch. Nemali tváre. Nemali súcit. Nemali pochopenie. Všetci mi prišli rovnako zlí a krutí ako ten špinavec. Začalo som tú tvár vidieť v každej osobe ,ktorú som stretla a každé slovo bolo povedané jeho hlasom. Nekonečné trápenie sa stalo ešte dlhším. Upadala som do ťažkej depresie. Zvyšovali mi počet liekov, ktoré som nedokázala odmietnuť. Bola slabá. Bola som zúbožená. A nenašiel sa nikto, komu by som mohla veriť.
Jedného dňa, keď som nedokázala poriadne ani dýchať, ma zobrali preč. Niekam inam. Opúšťala som miesto doprevádzané hlukom, množstvom hlasov, pípajúcich zariadení, a vôni liekov. Odišla som tam, kde sa každú noc ozývali zúfalé výkriky, prosby a vyhrážky. Zavreli ma do blázinca.
Dni tu plynuli pomaly, veľmi pomaly. Všetko sa mi zdalo neskutočne apatické. Stony a výkriky ľudí, ktorý dávno prišli o všetko a nakoniec aj o seba. A ja som sa pomaly, ale iste stávala jednou z nich. Noci a dni mi začali splývať. A komu by nie? Keď ste stále robili to isté. Utekali ste pred minulosťou, nechceli ste na ňu myslieť, ale ona sedela vedľa vás a držala pod krkom. Dusila vás, tešila sa vášmu utrpeniu a brala podobu tých, ktorý vám ublížili. Naučila som sa nespať. Spánok to pre mňa vlastne ani nebýval, bývala to hra, divadlo, predstavenie. Kde nebolo obecenstva. Boli tam len oni a ja. Zlo a otrok. Ktoré sa končilo vždy tak isto. Aj keď som vedela že to príde, nedokázala som utiecť alebo sa vzoprieť. Bolesť ktorú som cítila bola rovnaká ako vtedy. O nič kratšia alebo slabšia. Bola rovnako neznesiteľná. Uzamkla som svôj život do tohto predstavenia. Keď som nespala, blúznila som. Všade sa všetko odohrávalo odznova. Stále dookola. Akokoľvek som kričala, plakala, prosila. Nič sa nezmenilo.
Nekonečno sa stalo ešte nekonečnejším a ja som si uvedomila, že boj je dávno prehraný. Prestala som sa brániť a kričať. Pokorne a zúbožene som čakala na svoje dávku utrpenia. Netuším či sa môj mozog rozhodol už ďalej nepracovať a srdce nebiť ale, zmenila som sa. Ešte viac. Ochladla som. Hoc som jeho tvár a hlas počula stále a všade, naučila som sa to brať ako súčasť môjho utrpenia, ktoré nikdy nepominie. Jednoducho sa všetko zmiešalo a ja som viac nedokázala vnímať. Nič. Všetko mi zrazu prišlo také nepodstatné a svôj žiaľ som v sebe dusila. A tak to malo navždy zostať.

Ten deň, ktorý mi zmenil celý život prežívam stále, detailne. Všetko si jasne pamätám. Mal to byť prekrásny deň, na ktorý sme sa doma veľmi tešili. Môj otec bol policajný dôstojník v hlavnej a priamej stáži japonského veľvyslanca . Mal s ním cestovať do Hon Kongu, kde sa vyšetrovala veľká zločinecká organizácia ,ktorá údajne mala na krku mnoho vrážd v celej východnej Ázii. Tento deň bol posledný pred odchodom otca. Zajtra odlietal a my s ním. On za prácou, my na dovolenku. Veď už ich mali v podstate chytených, a my sme veľmi chceli ísť. Nuž, podarilo sa. Mysleli sme si.
Dnes bol posledný deň čo sme doma, v Japonsku a tak sme si naplánovali veľkolepý obed a neskôr výlet. Jednoducho relax.

Bože, kebyže sme len vedeli, ako tragicky sa tento prekrásny deň skončí.
 

1 person judged this article.

Comments

1 ~ Riiisa ~ | Email | Web | 6. february 2013 at 16:49 | React

Toto bol pekny diel. ^^ Pekne si vsetko vydetailovala, bolo to ako keby som tam bola.
Tesim sa na pokracovanie. ;)

2 Aki Yukio | Web | 6. february 2013 at 17:07 | React

Shizue, Shizue... Ako to ty robíš ? Toto bol úžasný diel :33 teším sa na ďalšiu časť ;))

3 Bara-chan | Web | 6. february 2013 at 20:45 | React

Nádherné... tak úžasně rozepsané, obdivuju :) Překrásný díl, moc se těším na další :)

4 Nami Inakaze | 7. february 2013 at 15:15 | React

Úžasné:) Smekám, klečím a pušinkuju ti boty:3:D Nádherné:)

5 Saki | Web | 7. february 2013 at 21:00 | React

Ja už som čakala, kedy sa to zvrtne :D Tie tvoje opisy sa mi moc a moc páčia *-* Podarený diel *-* Som zvedavá na pokračovanie :D

6 DirtyFoxx | Web | 8. february 2013 at 21:29 | React

Dokonalá časť :3 vidím, že idem prečítať aj predošlé :)

7 Shinnya | Web | 11. february 2013 at 12:29 | React

Děkujeme za pochvalu, Ilay se s layem činila..:D

8 Danyla | Web | 11. february 2013 at 12:59 | React

Krása. Ja nemám slov mi zimomriavky po tele behali keď som to čítala. Teším sa na ďalší diel. :)

9 Kaiso Okami No Kurayami | 1. april 2013 at 2:18 | React

Je to super  uz sa neviem dockat dalsej casti :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement