Mentally ill-Chapter Three

12. january 2013 at 15:58 | Shizue Asahi |  Mentally ill
Sľúbila som, že na víkend pridám pokračovanie, čo sa však týka neaktivity, pokračujem minimálne do stredy.I'm really very sorry :(.
Chapter Three.


Ruky sa mi triasli. Čelo som mala spotené. Netušila som, kde som. A všetko som videla znova. Detailne. Kruto. Tá známa apatia, stalo sa to zas. A ja som bola opäť bezbranná a slabá.

Keď sa mi zrak upravil a videla som čisto a jasne, uvedomila som si kde to vlastne som. Rozhliadla som sa. Bola som vo veľkej slnečnej izbe. Ležala som na obrovskej posteli so slabožltým povlečením. Steny boli natrené na žltú a slabo oranžovú farbu. Nábytok bol z tmavého dreva rovnako, ako posteľ. Oproti mne bola obrovská drevená skriňa a vedľa nej veľké stojaté zrkadlo. Okamžite som doňho zabodla pohľad. Červené, jemne kučeravé vlasy mi padali pod lopatky. Modré oči som mala veľké ako aj kruhy pod očami. Našťastie neboli veľmi viditeľné. Ruki a nohy sa mi zdali chudšie, ako som si pamätala. Aj lícne kosti mám viac vystúpené. Na boku izby boli dve obrovské presklené okná zatiahnuté bielym závesom, uprostred nich boli balkónové dvere, ktoré boli otvorené. Zaváhalo som len na chvíľku. Zdvihla som sa z postele a pomalým, tackavým, no o čosi istejším pohybom som sa dostala pred ne. Jemne som končekmi prstov prešla po ich bielom ráme, než som nimi prešla. Oblial ma svieži jarný vzduch. Urobila som prvý krok. Studená dlážka ma šteklila na chodidlá, myslím že som usmievala alebo plakala, neviem, ale keď som uvidela toľkú krásu, všetky pocity vo mne vybuchli. Opatrne som sa dotkla mramorového zábradlia pol okrúhleho obrovského balkónu. Predo mnou sa rozprestierala nekonečná záhrada a za ňou boli vysoké hory zahalené v jemnej hmle. Spoza nich žiarilo teplé, jarné slnko a ohrievalo mi každučký kúsok tela. Japonská záhrada ma očarila najviac. Veľké jazierko ponad ktoré boli postavené kopcovité cestičky. A tie sakury. Ak som neplakala doteraz, tak teraz určite. Boli prekrásne rozkvitnuté. Plné života a farieb. Netuším čo všetko sa v mojom vnútri dialo. Nevnímala som to, ale ani nepotláčala. Jednoducho som vnímala. Prijímala. A moje večne kamenné a prázdne srdce, sa po dlhej dobre, opäť silnejšie rozbúchalo.

Môj zrak po chvíli však upútalo niečo iné. Tesne pod mojim balkónom bola spodná terasa, tiež z mramoru. Nebola však ohraničená zábradlím na všetkých stranách, len na bočných. Z tej strany ktorá bola najbližšie záhrade, boli schodíky. A na tej terase niekto sedel. Blonďavé vlasy, čierne tričko a nohavice a v ruke šálka kávy. Ruki.
Díval sa na záhradu a neprítomne odpíjal z kávy. Určite ako ja, kochal sa prekrásnym výhľadom. Zrazu sa otočil. Stuhla som. Ani som sa nepohla. Zdá sa ale, že si ma nevšimol. No zdvihol sa a vošiel do domu. Vydýchla som si. Ja som sa bála? Napadlo ma. Začínajú sa so mnou diať naozaj zvláštne veci.

Začula som klopanie na dverách. Po tom, čo som nič nepovedala, sa dvere otvorili. Pomalým pohybom takmer nečujne. Stála som opretá o zábradlie, neotočila som sa aby som sa pozrela, či je moje tušenie správne. Stačilo mi chvíľku počať, než prehovorí.
"Shizu?" Pokojným, spýtavom a starostlivým hlasom sa mi prihovoril. "Smiem vojsť?"
Neotočila som sa, ani som neodpovedala. Jednoducho som zakývala hlavom na znak súhlasu. Jemne, nevýrazne, ale jeho kroky ma uistili, že si to všimol.
Jeho kroky utíchli. Stál vedľa mňa. A svôj pohľad umieral presne na to isté miesto ako ja, do nekonečnej krásy.

Euforické ticho v ktorom sme boli obaja ponorený, buť vo vlastných myšlienkach, alebo v prostom obdive krásny, ktorá sa nám naskytla. Nenarušilo ho ani to, že si Ruki vytiahol škatuľku cigariet a jednu si z nich vytiahol a zapálil. Prerušil ho o pár krátkych sekúnd neskôr.
"Dnes večer odchádza s chalanmi nahrávať." Vydýchol dym. "Mal by som sa nadránom vrátiť."
Opäť som neodpovedala. Iba som sa naňho pozrela. Chápavo a zároveň s obavami. Necháva ma samú?
"Sľubujem že sa ráno stretneme." Otočil sa smerom ku mne. Naše pohľady sa stretli. Len na zlomok sekundy. Jeho nekonečne hlboké hnedé oči boli také chápavé a pri tom som v nich videla toľko utrpenia a bolesti. Možno zo straty. Možno z výčitiek. Možno zo zloby. Netuším. Ale to, čo v nich bolo najjasnejšie , bol odraz jeho duše, ktorá bola čistá. A ja som nemala najmenší dôvod pochybovať o jeho sľube. Konečne som pocítila istotu, ktorú som za ten dlhý čas, tak márne a apaticky hľadala. Možno to je len tým, že je to môj brat. Aj keď nevlastný.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 DirtyFoxx | Web | 12. january 2013 at 16:11 | React
2 Bara-chan | Web | 12. january 2013 at 21:07 | React

Moc krásná kapitola :) Takové smutné... ale přitom krásné... Umíš všechno opravdu nádherně popsat :) Těším se na další kapitolu :)

3 Aki Yukio | Web | 12. january 2013 at 21:37 | React

Páni Shizue ako to robíš.. Ty s tými poviedkami robíš čaro... Bola to krásna kapitola.. Teším sa na ďalšiu :33

4 Shinnya | Web | 13. january 2013 at 16:32 | React

Jsem ráda, že sis vzpomněla..^ ^ odteď budu na tvém blogu pravidelně vylepená..:D

5 ~ Riiisa ~ | Email | Web | 13. january 2013 at 17:01 | React

Fuuu... nom toto bolo dobre. xD Mala by som precitat predchadzajuce diely. :P

6 Kirawa | Web | 13. january 2013 at 22:43 | React

heeeej ja chcem niečo akčnejšie/krutejšie/ či neviem aké :D len nie opis záhrady :D ale nie bolo to dobré :D len tak ďalej :)

7 Kirawa | Web | 14. january 2013 at 19:02 | React

stane sa :D vieš, že ja tak rada ničím predstavy a sny :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement