Mentally ill-Chapter Five

26. january 2013 at 18:04 | Shizue Asahi |  Mentally ill
Chapter Five.

Chalani sa okolo pol druhej vybrali do Aoiového obľúbeného klubu. Nešiel som s nimi, nemal som chuť. Samozrejme že ma to mrzelo, ale Aoi ma pochopil. Momentálne som v hlave držal len dve veci, Divison a Shizue. Už cestou autom som premrhal nápadmi na pesničky. Bohužiaľ ako rýchlo prišli, tak rýchlo som ich zamietol. Nechechcem to cédečko zbúchať zo songov, ktoré ani nedávajú zmysel. Možno som v týchto veciach naozaj puntičkár, alebo som jednoducho staromódny. Kto vie. Keď som vchádzal do domu, bol už naplnený tichom. Všade panovalo prijemné šero. Kabát a kľúče som položil na stôl v kuchyni a namieril si to rovno do kúpeľne. Potrebujem prebudenie. Potrebujem pracovať.

Po sprche, preoblečený v pohodlných starých džínsoch a vyťahanom čiernom tričku som sa do toho pustil. Nikdy som nebol na fantáziu chudobný, vždy ma niečo napadlo. Vždy sa to nejako objavilo. Ale teraz? Nič. Nič. Nič. A ešte raz nič. Hŕba roztrhaných, pokrčených a popísaných papierov zdobila okolie za mnou. Pár krát som sa trafil aj do koša, to sa musím pochváliť. Ale čo sa týka nápadov, tak som skončil. Naozaj už ma nič také svetaborne originálne nenapadne? Tak to je zlé. Alebo možno len tlačím na pílu, nemusí ten nápad prísť hneď v prvý deň. Áno, určite to bude tým. Upokojil som sa. Keď ma už premýšľanie nad neúspechom ako-tak prešlo, rozhodol som sa konečne si niečo dať pod zub. Veď bolo, prosím pekne, pol siedmej ráno.

Keď som si sadol za stôl a napil sa prvého dúšku kávy, uvedomil som si, že nie je niečo v poriadku. Otočil som sa na Hisuru, slúžku ktorá mi práve doniesla ďalšiu misu so zeleninou. "Shizue ešte spí?"
"Áno, slečna ešte spí." Odpovedala s úsmevom. Uľavilo sa mi. Vlastne ani neviem prečo, pravdepodobne súrodenecký inštinkt.
Keď už som jedol posledné kúsky raňajok a zapaľoval si cigaretu, začul som kroky. O pár sekúnd sa spoza rohu zo schodišťa objavila Shizue. Červené vlasy mala zapletené do vrkoča a na bielej nočnej košeli mala čiernu bundu , ktorá jej bola voľná. Až keď si sadla som si uvedomil, že je moja.
"Dobré ráno." Pozdravil som. "Pekná bunda."
Nechápavo sa na mňa pozrela a až keď spustila zrak si uvedomila, o čom hovorím."Prepáč ja..."
"To je v pohode." Potiahol som z cigarety.
"Bola zima a bola položená na mojej posteli." Odpovedala potichu.
A ja som ju celú noc hľadal, asi som si ju tam nechal keď sme boli na terase. Nevadí. Zdvihol som sa od stola a hodil špak do popolníka. "Ak ma budeš hľadať, budem knižnici." Oznámil som jej, slabo prikývla na znak porozumenia. "Dobrú chuť."

Opäť mi doniesli toľko jedla, že by som to nezjedla ani za týždeň. Pohľadom som skúmala všetky misy, ktoré tam boli. Padla mi do oka tá, kde bolo nakrájané sezóne ovocie. Sladké broskyne. Tie som už naozaj dlho nemala. Na kávu som však mala tiež chuť. Aj na pečivo. Na všetko.
Opatrne som sa načiahla za jednou z mnohých kúsok broskyne a položila na tanier. Potom nasledoval krajec chleba, paradajky,.... Než som sa nazdala mala som toho na tanieri kopcom. Keď som vážne začala uvažovať ,že by som mala kúsok z toho odobrať a vrátiť, škvŕkanie v žalúdku ma presviedčal, že sa do mňa nejako sprace. A tak aj bolo.

Nohy mal vyložené na tmavohnedom drevenom stolíku. Vedľa neho bola takmer taká vysoká hŕba kníh, ako bolo kreslo na ktorom sedel. Zaujato očami hltal riadky knihy v tmavom viazaní. Potichu som ho pozorovala, stála som len kúskom tela vytrčená vo dverách. Len jedným okom som sa naňho pozerala. Vlastne ani neviem čo tu robím. Na čo ho budem otravovať, iste má niečo dôležité na práci. Ruku som zvesila z ránu dverí a otáčala som sa na odchod. Pomaly, nečujne.
"Potrebuješ niečo?" Ozval sa spoza knihy no pohľad od nej neodtrhol.
"Nie." Odpovedala som sprudka. Ešte som sa nenaučila správne reagovať svojou intenzitou hlasu. Ruki však vôbec nevyzeral, že by ho to nejako vyviedlo z miery. "Sadni si." Ukázal na kreslo oproti. "Pomôžeš mi."

"Uruha, pamätáš sa čo som ti včera hovoril?" Diabolsky sa usmieval Aoi. Stál opretí o stenu vedľa kúpeľni držiac pohár so soľou. Z kúpeľne sa ozývali len pazvuky, stony a nadávky.
"Už je mu lepšie? " Ozvalo sa z kuchyne. Kai sa ujal raňajok.
"Od piatej nerobí nič iné, len obíja môj hajzel." Odpovedal mu Aoi naspäť.
"No tak mu len pekne zanes tú vodu, pomôže mu."
"Uruha! Neotyčkuj ma, nesiem ti vodu." Oznámil Aoi pred tým ako vošiel do svojej kontaminovanej kúpeľne.
"Mali by sme ho dať na protialkoholické, strieskal sa viac ako oslávenec." Povedal Reita, ktorý práve prišiel. Hodil Kaiovy do kuchyne tašku s jedlom, nech z toho niečo vykúzli. Podľa obsahu Aoiovej chladničky sa doma veľmi nestravoval.
"No to by sme potom mohli ísť každý na liečenie." Skonštatoval pobavene Aoi. "Pravda."

Opatrnými krokmi som podišla ku kreslu a sadla si. Ruki si nohy zo stola zložil a poukladal tam pár kníh ktoré predtým trónili vedľa jeho kresla. Dve z nich vybral a zdvihol ich smerom ku mne.
"Potrebujem inšpiráciu pre naše nové cédečko." Objasnil.
"Aha." Odpovedala som, no môj výraz ostal rovnako nechápavý.
"Ak ťa niečo zaujme, povedz mi to. Tieto knihy sú zbierky básní. Každý citát obsahuje poslanie. Ak ťa nejaký zaujme, osloví alebo nadchne len mi to povedz." Trpezlivo vysvetlil a do ruky, ktorú som medzitým k nemu načiaha, mi ich podal.
Začala som listovať v prvej, Sonety od Shakespeara. Zastavila som sa pri Sonete číslo 144.

Dve lásky dávno mám: bolesť a potechu, ktoré sťa duchovia mi už skôr pošepkali,
že temnej ženy pleť ma zvádza ku hriechu a mladík nádherný je anjel verný, stály.
Duch ženy takmer už do pekla zahnal ma, diabla chce urobiť z anjela nevinného.
Veď v tých jej lichôtkach skrýva sa pohroma, o jeho čistotu bojuje s krutou nehou.
Či sa ten anjel môj na diabla premení s istotou nepoviem, iba tu v duši cítim.
Ale v jej správaní nečakám premeny ,vidiac, že priveľmi naľahko berie city.
V pochybách budem žiť, pravdu sa nedozviem. Zlého i dobrého anjela nosí zem.

Milióny spomienok, tisíce pocitov. Stovky otázok, desiatky hriechov a len jedna prosba. Kto si myslíš, že si, aby si bola vykúpená od špiny a hriechu?!?
Kniha spadla na zem, uši som si zakryla dlaňami a kričala som najhlasnejšie ako som vládala. Musela som prekričať ten hlas. Ten odporný hlas. Jeho hlas. Neutíchal. Opakoval tú vetu stále dookola. Ako vtedy, tak aj teraz. Každú moju neustráženú myšlienku si ukradol. A ja hlúpa, som si myslela, že mám právo byť konečne šťastná.
 

1 person judged this article.

Comments

1 Kirawa | Web | 26. january 2013 at 18:35 | React

hmmmmm.. premýšľam, čo napísať.. ako názor ... hmmm ... ťažko ťažko... mám pocit ako by to stálo na jednom mieste a posúvalo sa to celé len po milimetrových krôčikoch - je to len môj osobný pocit, ale v podstate sme stále len na začiatku xD

2 Bara-chan | Web | 26. january 2013 at 18:44 | React

uuu, jako vždycky krásně napsané! Jsem ráda, že se Shizue konečně řádně nadlábla :) A jsem zvědavá, jak bude Rukimu pomáhat :)
A ten Uruha na konci mě dostal... :D To je takový ochlasta... :D

3 Kirawa | Web | 26. january 2013 at 19:33 | React

po doplnení konca je to ono xD

4 Shizue | Web | 26. january 2013 at 19:46 | React

[3]: Som rada že som splnila očakávanie ^^

5 Bara-chan | Web | 26. january 2013 at 20:15 | React

ten doplněný konec... Jsem ještě víc napjatá...

6 Aki Yukio | Web | 27. january 2013 at 21:46 | React

Woow.. úžasné :3... nemôžem sa zase dočkať.. *prečo tak napína ?*

7 Saki | Web | 29. january 2013 at 20:42 | React

Teda, že by sa nám to už začínalo rozbiehať ? xD No moc som zvedavá na pokračovanie a celkovo ako sa toto všetko ešte vyvinie xDD

8 Danyla | Web | 11. february 2013 at 12:49 | React

Nádherné Shizu. Píšeš ako ozajsný spisovateľ. Ale v niečom ťa opravím. Aoi nemá chladničku :D Písalo sa to v jeho infe to iba tak pre zaujímavosť. :D Inak je to vážne best. Kedy buem ja takto písať. Nikdy. :(

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement