I never lost you

3. january 2013 at 11:12 | Shizue Asahi |  One-chapter fanfictions
Uprený, bezvýznamný, prázdny, beznádejný a predsa pevný pohľad upieram do ničoty. Medzi dvoma prstami držím cigaretu ktorá pomaly zhasína. Jej dym sa mi mihá pred očami ako spomienky, ktorých sa nemožno dotknúť. Je mi zima. Na ruky, na nohy, na srdce. Pohupujem sa na stoličke oproti malom konferenčnom stolíku. Od jeho skleneného povrchu sa odráža moja tvár. Červené pramene lemujú bledú, kostnatú , vychudnutú a prázdnu tvár. Pod modrými očami sa mi začínajú spod make-upu vynárať fialové polmesiačiky. V snahe viac sa neskúmať a nepozerať sa na seba zaostrím v šere už nie na odraz na stole, ale na samotný stôl. Nachádza sa tam niekoľko pohárov, niektoré prázdne, niektoré rozbité, niektoré ešte s obsahom. Neunikol mi ani biely prášok, roztrúsený po krajoch stola.
Cigareta dohorela a jej horúci popol dopadáva ma stôl, rozpráši sa. Rozmetá sa ma sivý prach. Som vskutku naivné dievča. Toto je to čo som chcela? Čo som si priala? Za čo som utiekla? Osud sa so mnou hral rád. Vždy. Už odmalička. Nedávala som to za vinu ani jenu, ani Bohu. Jednoducho sa to všetko dialo a to čo vám súdené, vás neminie. Vidieť sa držať za ruku s tým kto vás miluje a koho milujete vy. Tá predstava mi vždy vyčarí úsmev. Aj teraz, cítim ako kútiky fialovkastých, necitlivých pier dvíhajú do úsmevu. Celý život len utekám. Skúšam. A to len preto, aby som si splnila sen. Sen byť modelkou. Viem, je to hlúpe, ale ja som o tom snívala odmalička a bola som rozhodnutá to dosiahnuť za každú cenu. Otočím sa aby som videla na posteľ za mnou. Ležal tam rozvalený ten odporný hlupák. Neznášala som ho, špinavo ma využil. Vlastnil agentúru pre modelky a ja hlúpa som mu na jeho reči naletela. Keď však išlo do tuhého, chcel niečo za niečo. Bola som znechutená sama sebou, nikdy som sa necítila taká ponížená a špinavá.

Neviem čo mi v tú sekundu blyslo hlavou, ale pevne verím že to bola osudová myšlienka. Prudko som sa zdvihla, vzala si svôj čierny kožený kabát, čiernu kabelku a obula si čierne čižmy. Vo dverách som sa za ním ani neotočila, odchádzala som s pocitom ktorý sa nedal opísať. Akoby som utekala z väzenia, nevediac kam. Ale bola som slobodná.

Schody hotela som priam prebehla, na recepcií som ignorovala spýtavé a nechápavé pohľady, hnala som sa ku dverám. Zvláštne bolo, že keď som z hotelu vyšla, a prešla posledný schod na ulicu, začala som kráčať úplne pomaly, prirodzene, jemne, ľahko. Netuším či to bolo len tou zimou, alebo tým pocitom slobody. Čierna krátka sukňa, tenké čierne pančuchy a kožená bunda nehriali veľmi dobre. Pery som mala ešte viac fialové a cítila som chlad aj na viečkach, ale išla som ďalej. Stále. A premýšľala som. Nad všetkým. A hlavne nad osudom. Možno som hlúpa, ak niečo také neexistuje, a možno práve naopak, je dobre že o ňom premýšľam. Dáva mi vysvetlenia na nevysvetliteľné. Pre hlupáka každý hlúpy. Občas si naozaj prídem ako Jenny z Forresta Gumpa. Koľko toho ešte musím urobiť, ešte koľkokrát musím pred ním utiecť. Verte či nie, aj ja som kedysi mala svojho Forresta. Len akurát nebol hlúpy. Bol rovnaký ako ostatný a predsa sa od nich na míle odlišoval. Ale to bolo všetko tak dávno. Kto vie kde žije, ako teraz vôbec vypadá, či si na mňa niekedy spomenie. Na našu detskú lásku až za hory a doly. Opäť sa musím usmiať. Boli sme taký sladkí. Ale to všetko bolo dávno a je to preč. Spravila som chybu a nesiem si za ňu následky. Čo som si naložila, musím zjesť. Aj keď mi to nechutí.

Zima mi zaliezla až za nechty a cítila som ju aj na kostiach. Bola som taká omámená zimou že som ledva niečo vnímala. Ulicou za mnou sa niesli ťažké kroky, štrnganie kovu a pravdepodobne spôn na kanadách som nemohla prepočuť. Neboli hlasné, ale z nejakého dôvodu som ich proste zachytila. Útržky rozhovorov alebo hluk áut bol druhoradý, ten sa strácal. Keď zvuk kovu silnej, vedela som že je osoba už blízko mňa, napäto som čakala kým prejde okolo mňa, aby som si tú osobu mohla prezrieť. Zrazu kroky utíchli, celkom blízko mňa. Tušila som že je blízko mňa ale nemala som odvahu sa otočiť. Ďalší štrngot kovu, tento trochu iný, jemnejší. Možno retiazka alebo náušnice, netuším. Zatajila som dych."Ahoj Shizu." Zašepkal mi do ucha. Ruky som si necítila, ale vedela som že sa mi roztriasli. Srdce mi vynechalo úder. Ďalší. A ďalší. Nemusela som sa ani otočiť. Ale chcela som sa. Chcela som ho po toľkých rokoch vidieť. Prerývane som dýchala. Moje studené ruky obkolesilo bodavé, spočiatku bolestné no neskôr neuveriteľne prijemné teplo. Potiahol ma za ruku a tým som sa mu otočila tvárou. Bol...prekrásny. Vysoký. Mužný. Dospelý. Dokonalý. Mohla by som vymenovať všetky synonymá dokonalosti, aj tak by to bolo málo. Bola som ním absolútne očarená. Určite rozpoznal moje rozpaky pretože sa pousmial. Pousmiala som sa aj ja, zadívala som sa na jeho šatku. Nosil ju odmalička, stále. Ale presne túto si pamätám. Biela so zlatistými ornamentmi. Darovala som mu ju k jeho pätnástim narodeninám. Posledný rok čo sme sa videli, na základnej. Neverím že ju stále má! Možno sa za tie roky naučil čítať myšlienky alebo som bola taká čitateľná, netuším . Ale na každú moju myšlienku mal odpoveď. "Nosím ju stále, je to môj talizman." Pri jeho hlase sa mi podlamovali kolená. Nechápem kde v toľkej eufórii a radosti sa vo mne našla taká záporná myšlienka. Odsudzujúca. A predsa na mieste." Ako si ma našiel?" Pevnosť môjho hlasu ma prekvapil. No jeho to vôbec nerozladilo.
"Úplnou náhodou."
"Prečo ti neverím?"Nadvihla som obočie, no necúvla som ani nijak inak neprerušila náš kontakt.
"Lebo to neznie veľmi presvedčivo, ale je to pravda." Aj keby nebola, mala by som byť vďačná a nie tu dávať hlúpe otázky. Dopekla so mnou!
"A ako ďalšiu náhodu ťa pozývam na kávu." Zaškeril sa. Ja tiež. "Veľmi rada."
 

1 person judged this article.

Comments

1 Hatsune Takashima Aimi | Web | 3. january 2013 at 14:30 | React

ten koniec sa mi veľmi páčil :)
...aj v beznádeji sa dá nájsť kúsok svetla - proste krása :)

2 Bara-chan | Web | 3. january 2013 at 17:56 | React

Nádherné :) Moc se mi ta povídka líbí :) A ten konec... překrásný :)

3 ~ Riiisa ~ | Email | Web | 3. january 2013 at 19:57 | React

Velmi pekna jednorazovka. x3 Ale skoda ze uz viac nebude. :(

4 Kirawa | Web | 4. january 2013 at 12:45 | React

zaujímavé :D ale náhody neexistujú :D

5 Nami Inakaze | Web | 4. january 2013 at 15:08 | React

Úžasné!:) tvoje povídky prostě miluju^~^

6 Saki | Web | 5. january 2013 at 17:56 | React

Ahh, ako ja moc milujem melancholickú a beznádejnú atmosféru v anime *-* Opäť krásna poviedka, som rada, že ten koniec si napísala takým záhadným štýlom xD Moc sa mi to páčilo ^^

7 Aki Yukio | Web | 6. january 2013 at 10:28 | React

Ty píšeš úžasné poviedky... A ako napísala aj Saki súhlasim s ňou ten tvoj záhadný styl písania je svelý ale aj obsah toho...  Ja by som si prečítala aj pokrčovanie... Keby bolo :3

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement