Mentally ill-Chapter Two

16. december 2012 at 12:25 | Shizue Asahi |  Mentally ill
Chapter Two.

Moje suché, veľké, no už nie dávno červené pery sa nezmohli na jediný pohyb. Predo mnou stál blonďavý chlapec.Mal tmavé oči, ktorým však nevenujem pozornosť. Ničomu nevenujem pozornosť. V jednej ruke držal moju tašku s oblečeným a v druhej niekoľko papierov. Nerozumela som, kto to je. A hlavne, prečo si ma k sebe berie. Ale... Nemí pohľad som zabodávala do mojej tašky. Všimne si to.
"Beriem ťa domov Shizu." Trhne ma. Tento krát však pri mojej prezývke. Vyľakane na neho zdvihnem pohľad. Z kade ju pozná?

Očividne na prezývku reaguje, ale zdá sa, že stále nevie kto som. Vlastne ani sa jej nečudujem, nevideli sme sa od strednej a vtedy som vyzeral inak. Ale aj ona sa dosť zmenila, nespoznal som ju na prvý pohľad. Nemyslím jej vychudnuté telo, bielu pokožku a melancholickú tvár, ale jej črty tváre na fotkách, ktoré mi ukazovali. Dospela. A neprávom bola potrestaná. Možno ,kebyže neodídem s kapelou do Tokia...Super, je to tu zas. Neznášam svoje svedomie.
"Slečna poďte, váš brat vás čaká." Prihovárala sa jej sestrička. Jej neprítomný pohľad bol opäť prekvapený a hneď na to zmätený.
"Poď Shizu, ideme." Zaváhala. Vstala. Neurobila síce žiaden krok, ale mne to stačilo. Chcel som ju chytiť za ruku, ale okamžite cúvla. Zabudol som. Ruku som spustil vedľa tela. "Prepáč." Šepol som.

Kam ideme?!Kto to do pekla je!? Sama som sa zastavila. Ten tok myšlienok. Čo to je za nepríjemný pocit v žalúdku? Žeby, opäť strach? Pocit? Reakcia? Už dlho som nič podobné necítila. A netuším, čo mám robiť. Ale predsa, prečo mi je taký známy?
"Naozaj si ma nepamätáš? To som ja! Takanori!" Prihovára sa mi. Takanori, Takanori,...Takanori! Ruki! Ako to ,že nemá čierne vlasy? Skúmavo sa naňho pozriem. Vidím, ako sa jeho svaly uvoľnili, očividne si všimol že som zmenila prístup. Zablúdim k jeho tvári, áno, tie oči. Prezerám si ich skúmavo. Jasne. Mal ich neuveriteľne hlboké hnedé, ba až čierne.

"Ruki?"Sotva počuteľné šepnem. Prišlo mi to zvláštne. Po takej dobe, počuť vlastný hlas. Poriadne som si ho už ani nepamätala. Jeho úsmev ma uistil. Prekvapenie sestričky a doktora som odignorovala.
"Áno! Som to ja!" Nadšene hovoril. Predsa na tomto veľkom svete nie som úplne sama. Urobila som pár slabých a nestabilných krokov smerom k nemu. Moje telo kričalo, že nevládze. Oči sa mi zatvárali. Nevydržali už ten nápor. Posledné čo som zachytila pred tým, ako som upadla do temna, boli niečie ruky, ktoré sa za mnou načiahli. Tak patetické a zároveň krásne. Nie som sama.

Prešlo sotva pár sekúnd a držal som ju v náručí. Bola taká krehká a strašne ľahučká. Desivo ľahučká. Doktor bol v tej sekunde pri nás. Zdvihol som naňho pohľad.
"Skolabovala. Očividne jej telo nevydržalo, čomu sa však nedá čudovať." Skonštatoval.
"Nerozumiem, čo nedostávala jedlo?" Zvraštil som obočie, nie je možné aby bola až taká chudá.
"Samozrejme že dostávala, ale väčšinou odmietala jesť. Nešlo o druh stravy, išlo o to či ju sestričky donútili ale väčšina bola neúspech. Aj keď jej stav sa nijak nezmenil od doby ako sem prišla, až do dnes." Sponad okuliarov sa na mňa pozrel. "Očividne vy, pán Matsumoto, ste jej najlepšia liečba. Pomôžte jej, my sme nedokázali za pol roka to, čo vy za pár minút." Prosebne sa na mňa pozrel. Sklopil som zrak, odhrnul jej z tváre červený prameň jemne sa vlniacich vlasov. " Dúfam, že áno."

Šero stien ma uisťovalo, že som tam opäť. Bolo frustrujúce a ubíjajúce vedieť čo sa stane, a nemôcť sa brániť. Plakala som, toľkokrát som rodičom povedala nech odídu, nech utečú ,nech zavolajú políciu. Len sa usmievali a hovorili, že je to všetko v poriadku. Ale nebolo. Nič nebolo v poriadku!
"Mami musíme ísť, no tak, prosím!" Tiekli mi slzy veľké ako hrachy a mamu som ťahala za ruku von z kuchyne, ona sa ani nehla, len sa usmievala. " Ale zlatíčko, o chvíľku príde ocino a donesieme mu tortu." Hovorila tak pokojne a šťastne, chlácholivo.
"Nie mami, oco nepríde, poďme..." Moje prosby aj tento krát prerušil strašný buchot vychádzajúci z predsiene. Sú tu. "Mama!" Už som nevládala.
"Iste ide ocko, idem sa za ním pozrieť." Akoby všetko čo sa odohrávalo predo mnou, bol film, postavy ktoré ma ani nevnímajú ani nepočujú. "Nie." Hlesnem keď už silueta postavy mojej matky mizne na chodbe. Ozve sa výstrel. Ďalší. A ďalší. Opäť kričím. Neodkážem sa pohnúť. Chcem utiecť. Ale moje nohy, sú akoby prikované. Viem čo príde. A bojím sa toho. Vidím ich, tie dve postavy v čiernom. Je neskoro.

Možno preto som stále uzavretá, chladná a prázdna. Bez citov. Všetky svoje emócie prežívam v tej istej chvíli , keď svetlá a farby, vystrieda noc a hviezdy. A moje oči sa zavrú.

"Nieeeeee!"
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Bajule-chan x3 | Web | 16. december 2012 at 14:50 | React

Opět suprový:D Tohle dočtu ikdyby mi měli vytrhat všechny vlasy:D

2 Bara-chan | Web | 16. december 2012 at 15:19 | React

Krásný díl, je to hrozně moc napínavé :) Těším se na další díl :) Chci vědět, jak to bude pokračovat :)

3 Kirawa | Web | 16. december 2012 at 22:21 | React

no tak toto začína byť zaujímavé :)

4 Aki Yukio | Web | 19. december 2012 at 21:05 | React

Pááni.. to je krásne :33 už sa teším na tretí diel :) Musím, proste musím vedieť pokačovanie :D

5 Nataly ^ ^ | Web | 21. december 2012 at 21:48 | React

Muhehé.. okamžite som si išla najprv prečítať 1. kapitolu!.. ^^
toto vyzerá na dobrú poviedku.. Ty vieš..že mám rada tvoj spôsob písania.. =3.. Tak sa teším na pokračovanie :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement