História Japonska

17. october 2012 at 18:57 | Shizue Asahi |  Japanese history
Tradičné Japonsko
Založenie hlavného mesta Heidžó-kjó (dnešná Nara), neskôr preloženého do Heian-Kyo (dnešné Kjóto) znamenal začiatok obdobia, ktoré môžeme charakterizovať postupným vyzrievaním spoločenského zriadenia Ritsurijo inšpirovaného Číňanmi. Začiatkom 9. storočia síce vládol mier a bezpečnosť, ale politická situácia sa vyhrocovala. Príčinou bola pretrvávajúca decentralizácia Japonska. Skutočná moc sa preniesla z cisára na klan Fudžiwara.

Zlom nastal v roku 1155, kedy trón ostal bez nástupcu a došlo k občianskej vojne Heidži. Toto obdobie je poznačený bojmi o cisársky trón medzi klanom Minamoto a Bitkou roku 1185 sa končí obdobie Heian. ktorou definitívne získala vplyv rodina Minamoto a Taira. Bitkou roku 1185 sa k moci dostáva rodina Minamoto.
Víťazstvo Minamotov nad Tairami na konci 12. storočia znamenalo začiatok nového režimu. Joritomo Minamoto získal titul šóguna, vojenského zmocnenca cisára a v Kamakure založil svoj šogunát. Šogún sa stal významnou japonskou inštitúciou, aj keď po Joritomovej smrti bola jeho rodina vyhnaná a moc prevzal rod Hódžó. V 20. rokoch 14. storočia sa vojenskí vazali, nespokojní s rodom Hódžó, zhromaždili okolo cisára Godaiga s plánom znovuzaloženia priamej cisárskej vlády.
Nasledovalo zničenie šógunátu Kamakura silami Ašikagu Takaudžiho, ktorý prešiel na stranu cisára a zvrhol rodinu Hodžo. Postupne sa obrátil aj proti cisárovi a podporil nástupníctvo jedného z princov. Týmto sa cisárstvo rozdelilo na Severný a Južný dvor, ktoré medzi sebou súperili až do r. 1392. Šógunát sa úplne sa zrútil po vojne Onin v roku 1467. Po tejto vojne nasledovalo storočie občianskych nepokojov známe ako obdobie Sengoku (1467 - 1568). V roku 1543 pristáli v Japonsku prví Európania - portugalskí moreplavci, vrátane jezuitského misionára svätého Františka Xaverského, ktorý rozšíril kresťanstvo do Japonska.
Nasledovalo obdobie Azuči-Momojama, definované vzostupom troch po sebe nasledujúcich hegemónov: Nobunagu Odu, Tojotomiho Hidejošiho a Tokugawu Iejasu, ktoré priniesli politické zjednotenie Japonska po storočí občianskych vojen.
Tokugawa Iejasu v roku 1603 formálne založil nový šogunát na hrade v Edo v Tokiu, ktoré sa postupne stalo japonským hlavným mestom. Tokugawský šógunát pretrval 15 generácií, tzn. 264 rokov, až do roku 1867. V tomto období bola razená politika národnej izolácie, vrátane zákazu ciest Japoncov za hranice a zákazu cudzích kníh. Až v roku 1853 prinútil pod hrozbou delostreľby americký komodor Matthew Perry japonskú vládu otvoriť niekoľko prístavov zahraničným lodiam. Tento incident značne oslabil autoritu vlády a viedol k jej postupnému pádu.
tradičné japonsko
Založenie hlavného mesta Heidžó-kjó (dnešná Nara), neskôr preloženého do Heian-Kyo (dnešné Kjóto) znamenal začiatok obdobia, ktoré môžeme charakterizovať postupným vyzrievaním spoločenského zriadenia Ritsurijo inšpirovaného Číňanmi. Začiatkom 9. storočia síce vládol mier a bezpečnosť, ale politická situácia sa vyhrocovala. Príčinou bola pretrvávajúca decentralizácia Japonska. Skutočná moc sa preniesla z cisára na klan Fudžiwara.
Zlom nastal v roku 1155, kedy trón ostal bez nástupcu a došlo k občianskej vojne Heidži. Toto obdobie je poznačený bojmi o cisársky trón medzi klanom Minamoto a Bitkou roku 1185 sa končí obdobie Heian. ktorou definitívne získala vplyv rodina Minamoto a Taira. Bitkou roku 1185 sa k moci dostáva rodina Minamoto.
Víťazstvo Minamotov nad Tairami na konci 12. storočia znamenalo začiatok nového režimu. Joritomo Minamoto získal titul šóguna, vojenského zmocnenca cisára a v Kamakure založil svoj šogunát. Šogún sa stal významnou japonskou inštitúciou, aj keď po Joritomovej smrti bola jeho rodina vyhnaná a moc prevzal rod Hódžó. V 20. rokoch 14. storočia sa vojenskí vazali, nespokojní s rodom Hódžó, zhromaždili okolo cisára Godaiga s plánom znovuzaloženia priamej cisárskej vlády.
Nasledovalo zničenie šógunátu Kamakura silami Ašikagu Takaudžiho, ktorý prešiel na stranu cisára a zvrhol rodinu Hodžo. Postupne sa obrátil aj proti cisárovi a podporil nástupníctvo jedného z princov. Týmto sa cisárstvo rozdelilo na Severný a Južný dvor, ktoré medzi sebou súperili až do r. 1392. Šógunát sa úplne sa zrútil po vojne Onin v roku 1467. Po tejto vojne nasledovalo storočie občianskych nepokojov známe ako obdobie Sengoku (1467 - 1568). V roku 1543 pristáli v Japonsku prví Európania - portugalskí moreplavci, vrátane jezuitského misionára svätého Františka Xaverského, ktorý rozšíril kresťanstvo do Japonska.
Nasledovalo obdobie Azuči-Momojama, definované vzostupom troch po sebe nasledujúcich hegemónov: Nobunagu Odu, Tojotomiho Hidejošiho a Tokugawu Iejasu, ktoré priniesli politické zjednotenie Japonska po storočí občianskych vojen.
Tokugawa Iejasu v roku 1603 formálne založil nový šogunát na hrade v Edo v Tokiu, ktoré sa postupne stalo japonským hlavným mestom. Tokugawský šógunát pretrval 15 generácií, tzn. 264 rokov, až do roku 1867. V tomto období bola razená politika národnej izolácie, vrátane zákazu ciest Japoncov za hranice a zákazu cudzích kníh. Až v roku 1853 prinútil pod hrozbou delostreľby americký komodor Matthew Perry japonskú vládu otvoriť niekoľko prístavov zahraničným lodiam. Tento incident značne oslabil autoritu vlády a viedol k jej postupnému pádu.

Moderné Japonsko
Reformy Meidži (6. apríla 1868) bola séria reforiem japonského cisára Meidži, ktoré začali po roku 1869 meniť zastarané feudálne Japonsko v moderný štát. Najviditeľnejším a najtrvalejším výsledkom reforiem Meidži bola centralizácia správneho systému, ustanovenie parlamentu, snemu a najvyššieho súdu, zavedenie verejného systému poštových služieb, prijatie modernej jednotnej meny a otvorenie tokijskej burzy. Bolo zrušené tradičné rozvrstvenie spoločnosti, nastolená formálna rovnoprávnosť pohlaví a v roku 1873 boli zrušené všetky reštrikcie proti kresťanstvu. Zároveň zo západu povolal odborníkov, ktorí mali za úlohu vytvoriť, či inovovať železnice a priemysel, armádu, loďstvo a architektúru.
Počas 1. svetovej vojny sa Japonsko postavilo na stranu spojencov. 23. augusta 1914 vyhlásilo Japonsko vojnu Nemecku. V roku 1918 bolo Japonsko prizvané na mierovú konferenciu do Versailles, kde mu bola uznaná nadvláda nad niekoľkými tichomorskými ostrovmi, nemeckými základňami v Číne a Japonsku bolo pridelené kreslo v rade Spoločnosti národov. Svojou skromnou účasťou v prvej svetovej vojne si Japonsko zvýšilo medzinárodnú pozíciu v Ázií a Tichomorí.
Po skončení 1. svetovej vojny nebola politika Japonska už taká agresívna, ale dôsledky hospodárskej krízy a rýchleho rastu obyvateľstva viedli k zmene postoja. Čoraz väčší vplyv mala vojenská moc, čo malo za následok nástup militarizmu, no aj v rámci armády existovali rozdielne názory. Ultranacionalistické frakcie sa niekoľko krát pokúsili o zvrhnutie vlády a cisára Hirohita. Vojenskí velitelia začali vyhľadávať možnosti násilného zväčšenia územia v Ázií, čo im malo pomôcť vyriešiť domáce ekonomické problémy. Cieľom ich útokov sa stala Čína. Svetové mocnosti požadovali, aby Japonsko stiahlo svoje jednotky z Číny a obnovili jej zvrchovanosť. Ako reakcia na tieto požiadavky Japonsko vystúpilo zo Spoločenstva národov, no aj naďalej pokračovalo vo výbojnej politike.
Keď v roku 1939 vypukla vojna v Európe, japonská vláda nevedela, ku komu sa má pridať, aby sa dostala z problémov, ktoré si vytvorila v Číne. V roku 1940 Japonsko podpísalo trojstrannú dohodu s Nemeckom a Talianskom od čoho si sľubovalo zabezpečenie dostatku nerastných surovín na vojnu s Čínou. USA sa postavili na stranu Číny, vyhlásili krajine celkové obchodné embargo a zmrazili japonské finančné zdroje na čo Japonsko odpovedalo útokom na Pearl Harbour 7. decembra 1941. Táto udalosť bola začiatkom vstupu USA do druhej svetovej vojny. Bod zvratu v tichomorskej vojne prišiel veľmi skoro a to v bitke o Midway koncom mája a začiatkom júna 1942, kedy Japonsko stratilo štyri lietadlové lode a prišlo o množstvo pilotov. Japonské námorníctvo sa z tejto bitky už nikdy nespamätalo.
V roku 1945 odsadili USA ostrov Iwo a Okinawa. Námorné orgány sa uchýlili k samovražedným letom zvaným "božský vietor" - kamikadze - s neskúsenými pilotmi sa s lietadlami plnými výbušnín vrhali proti americkej armáde, napriek tomu sa však ostrov Okinawa nepodarilo udržať. Američania napokon 6. a 9. augusta 1945 zhodili na japonské mestá Hirošimu a Nagasaki atómovú bombu. 15. septembra 1945 Japonsko bezpodmienečne kapitulovalo.
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement